Suchoj Company ("Компания" Сухой ") je hlavný ruský výrobca lietadiel, so sídlom v okrese Begovoy, severne od hlavného mesta Moskvy. Spoločnosť založil v roku 1939 sovietsky letecký inžinier Pavel Osipovich Sukhoi, pod názvom Sukhoi Design Bureau. V súčasnosti zamestnáva viac ako 26 000 ľudí. Suchoj má pod svojou hlavičkou kompletný cyklus vývoja a projektovania lietadiel. Hlavnú časť produkcie tvoria zbraňové systémy a stíhacie bojové lietadlá. Spolu s firmou MiG je zodpovedná za výrobu takmer všetkých významných sovietskych stíhačiek a útočných lietadiel v povojnovom období , ktoré tvoria chrbticu útočného letectva nielen v Rusku ale aj v mnohých iných krajinách najmä tzv. východného bloku. Spoločnosť je najväčším ruským výrobcom lietadiel a tretím najväčším výrobcom moderných bojových lietadiel na svete. Patria sem stroje SU-27SK/UBK, SU-30MK, SU-32, SU-33, SU-34, SU-35 a najmodernejšie lietadlo 5. Generácie Suchoj T-50, ktorého zaradenie do aktívnej služby je naplánované na rok 2016 a je odpoveďou na americké lietadlo Lockheed Martin F-22 Raptor.

 

Menšia časť produkcie firmy je zameraná aj na civilné letectvo. Výsledkom sú akrobatické lietadlá SU-26/29/31 a viacúčelové lietadlo SU-80. Od roku 2000 začal Suchoj s vývojom prvého, moderného, regionálneho lietadla Suchoj Superjet 100. Lietadlo je navrhnuté v dvoch verziách SSJ 100-75 a SSJ 100-95 s závislosti od jeho kapacity. Na návrhu lietadla sa Suchoj podieľal so svojím hlavným partnerom – firmou Boeing a je navrhnutý ako lietadlo pre krátke a stredné dlhé trasy. Jeho výhodou oproti konkurentom ako Embraer a Bombardier by mali byť nižšie prevádzkové náklady a cena 35 miliónov dolárov.  Prvý let modelu SSJ 100-95 sa uskutočnil dňa 19. mája 2008. Prvý komerčný let prebehol 21. apríla 2011 na linke spoločnosti Armavia z Jerevanu do Moskvy. Momentálne je objednaných 233 lietadiel s opciou na ďalších 113.

 

Najvážnejšou udalosťou bola tragická nehoda 9. mája 2012, keď počas predvádzacieho letu s 37 cestujúcimi na palube a ôsmimi členmi posádky stroj čelne narazil do svahu neaktívnej sopky Salak, 140km južne od letiska v Jakarte, kde sa mal po ukončení letu vrátiť. Tragédiu nemal šancu nikto prežiť.  Príčinou bolo podľa vyšetrovateľov pochybenie pilota, ktorý ignoroval varovanie o hrozbe blížiaceho sa horského masívu a signalizáciu vypol v domnienke, že sa jedná o poruchu. Bolo však zistené aj pochybenie letovej kontroly, ktorá na požiadanie kapitána povolila klesanie do 1800 m (5900 ft), čo bola hladina pod úrovňou hory Salak 2211 m (7254 ft).