Courchevel Airport (IATA: CVF, ICAO: LFLJ) je francúzske letisko, ktoré sa nachádza priamo medzi zjazdovkami v jednom z najväčších lyžiarskych stredísk na svete, Les 3 Vallées (tri údolia) v Savojských Alpách. Najbližšími vrcholmi v okolí sú Courchevel a Grande Gliere. Letisko má veľmi krátku dráhu, iba 525 metrov a je neobvyklé práve jej sklonom, ktorý dosahuje hodnoty až 18.5 %. Spodný prah dráhy 23 sa nachádza sa v nadmorskej výške 1941 m n.m., zatiaľ čo hangár a riadiaca veža už vo výške 2006 m n.m.. Za zmienku stojí aj to, že sa tu natáčali úvodné scény „bondovky“ Zajtrajšok nikdy nezomiera. 

Letisko patrí medzi najnebezpečnejšie letiská práve tým, že tu neexistuje žiadna možnosť tzv, „go-around“, teda opakovaného pokusu o pristátie. Letisku takisto chýba ILS ( elektronický prístrojový pristávací systém), čo znamená, že piloti sa počas pristávania musia spoliehať sami na seba a pristávanie v hmle je takmer nemožné. Medzi lietadlami, ktoré tu možno stretnúť je napríklad Dash 7 Tyrolean Airlines, Cessny a rôzne vrtulníky. Všetci piloti klzákov alebo motorových lietadiel, lietajúci na toto letisko, musia byť držitelia licencie horského pilota. 

To čo robí toto letisko nebezpečné je nielen sklon dráhy ale hlavne približovacia procedúra. Letisko poskytuje pilotovi len službu AFIS( letisková informačná služba), to v praxi znamená, že dispečer nemôže vydať pilotovi letové povolenie ale len mu predáva užitočné informácie o prevádzke letiska alebo meteorologické informácie, V krajnom prípade mu môže vydať príkaz alebo zákaz. Pilot sa však rozhoduje sám a tak isto na ňom leží plná zodpovednosť. Samotné priblíženie prebieha formou vizuálnych procedurálnych zatáčok. Často krát sa stáva, že kvôli zlému počasiu sa pilot počas priblíženia dostáva pod úroveň riadiacej veže (6600 ft.). Po sérii zatáčok sa lietadlo dostáva do úrovne pravého baselagu dráhy 23 (posledná časť pred finálnou otočkou) a pokračuje v kolíznom kurze smerom k vrcholu hory, pričom necelé dve míle pred vrcholom sa lietadlo stočí na finále. Samotné pristátie prebieha klasicky do prvej tretiny dráhy, kde ja na 137 metroch relatívne malé stúpanie(12,5 %). Potom nastáva okamžik, keď pilot musí pridať plyn aby prekonal prudký kopec so stúpaním 18,5% a bezpečne zastavil v hornej časti dráhy, ktorá je už vodorovná. V zimnom počasí dochádzka k javu, keď slnko svieti pod tak nízkym uhlom, že od bodu otočenia na finále nie je absolútne nič vidno a piloti sa musia spoliehať len na svoju šikovnosť a vykonať pristátie na prvý pokus, keďže druhá možnosť už neexistuje. Priblíženie v tomto období sa často krát nazýva ako „slepá viera“. 

Zaujímavosťou je spôsob odpratávania snehu. Po slabom snežení sa tu často používa metóda za pomoci vrtuľníka, ktorý pri niekoľkých nízkych preletoch odfúkne väčšinu čerstvo napadnutého snehu. So zvyšným snehom si už hravo poradia intenzívne slnečné lúče.